História Mojšovej Lúčky

Východná časť Žilinskej pahorkatiny bola osídlená už v mladšej dobe kamennej, čo dokladajú viaceré náleziská najmä v oblasti od Budatína po Varín a Krasňany. Pravým brehom rieky Váh viedla od praveku cesta od Budatína do Varína, kde sa rozdvojovala. Jedna cesta smerovala údolím Varínky cez Krasňany a Belú na Oravu, druhá, významnejšia pokračovala pod Starhrad, kde brodom prešla na opačný breh a úžinou viedla do Turca a na Liptov.[1]

Stopy neolitických sídiel na ľavom, južnom brehu rieky Váh, sú však iba sporadické a doposiaľ nebol na tomto území vykonaný žiadny významnejší archeologický objav. Táto časť vážskej nivy a terasy totiž bola až do stredoveku obývaná výrazne redšie a cesta po tejto strane rieky mala až do 13. storočia zrejme len lokálny význam. Až vybudovanie hradu Strečno začiatkom 14. storočia napovedá o presune diaľkovej dopravy na ľavý, južný breh, čím stúpol aj význam sídiel pri tejto komunikácii. Považskou cestou cez Mojšovu Lúčku a Strečno prechádzali najmä obchodníci s tovarom zo Sliezska k banským mestám na Strednom Slovensku, opačným smerom putovala väčšinou meď.[2] V 15. storočí sa v Mojšovej Lúčke predpokladá aj vybudovanie prievozu do Mojša, ktorý bol v tom čase miestom konania trhov.

 

Medzi najstaršie dôkazy osídlenia v širšom okolí Mojšovej Lúčky patrí možné sídlisko lužickej kultúry na terase Váhu medzi Trnovým a Mojšovou Lúčkou. V roku 1964 tu archeológ A. Petrovský-Šichman pri prieskume identifikoval rozoranú chatu lužickej kultúry.[3] Na terase Váhu v lokalite Siakľové, čo je severný výbežok terasy Hýrov, kde v súčasnosti stoja objekty bývalého družstva, objavil atypické, halštatské alebo neskorolaténske črepy J. Neudeck. Na danom mieste predpokladal menšie germánske opevnenie, no nálezy neumožňujú presnejšiu identifikáciu možnej stavby.[4]

 

Prví Slovania sa v našom regióne objavili už na prelome 5. až 6. storočia, čo dokladajú nálezy zo žilinského Frambora.[5] Neskôr bolo severné Považie súčasťou Samovej ríše a onedlho aj Nitrianskeho kniežatstva. Po zániku Veľkej Moravy pokračoval v tomto regióne vplyv Nitrianskeho kniežatstva, v rámci ktorého sa na severozápadnom Slovensku až do roku 1029 nachádzalo menšie kniežatstvo Váh /nazývané tiež provincia Váh/.[6] Po roku 1107, kedy Nitrianske kniežatstvo zaniklo, toto územie, už ako Trenčianska stolica, postupne splynulo s Uhorskom.

 

V prvej polovici 13. storočia, počas vlády Ondreja II. (rok 1235), podliehala celá severná časť Trenčianskej stolice a teda aj okolie Žiliny, pod správu kráľovského Starhradu. V tom čase to bol jediný hrad v tejto oblasti a spravoval územie celej Žilinskej kotliny a Kysuce, až po poľskú hranicu.[7] V roku 1321 je písomne doložený už aj hrad Strečno, ktorého majetky boli južne od rieky Váh a patrilo mu tak aj územie dnešnej Mojšovej Lúčky. Nový hrad sa rýchlo stal hospodárskym a strategickým centrom oblasti a svojim významom prekonal susedný, starší hrad na opačnom brehu rieky. Starhrad tak stratil rozsiahle územia práve v prospech Strečna, no i Budatína a Lietavy.[8]

 

Nedostatok dochovaných starších písomných dokladov neumožňuje presnejšie datovanie vzniku sídiel v regióne, preto ani o vzniku našej obce neexistujú hodnoverné správy. Archeologické výskumy na opačnom brehu dokladajú osídlenie už v 8. až 10. storočí[9], pričom písomne doložené sú až v 13. či 14. storočí. Podobná situácia o skoršom vzniku je tak pravdepodobná u väčšiny obcí v regióne. V roku 1439 boli mnohé dediny na severe Trenčianskej stolice kráľom Albrechtom Habsburským darované jeho manželke Alžbete. Vo výpise majetku Strečnianskeho hradu sa spomína aj „Gerova Lucska „, čo bol vtedajší názov dnešnej Mojšovej Lúčky.[10] Táto správa je tak dnes najstaršou zachovanou písomnou zmienkou o obci. Jej príslušnosť k hradnému panstvu Strečno dokladá aj majetkoprávna listina Podmanických z roku 1508 a tiež z roku 1520.[11] Z majetku strečnianskeho panstva bola obec vyňatá pred rokom 1588.[12]

 

Väčšinu novoveku bola obec šľachtickým majetkom.[13] Časť obce vlastnili zemania z Mojša[14], čím nastáva vzájomné prepojenie dejín oboch susedných obcí. V kronikách a spisoch sa preto objavuje množstvo zmienok, predovšetkým z oblasti majetkových sporov. Z významnejších rodín mali v Mojšovej Lúčke majetky Pongrácovci, Nedeckovci, Hlinickovci, Smrečániovci, Zmeškalovci, Draškóciovci, Gáforovci, Topošovci, Farkašovci, Benickí, Závodskí, Ďurčanskí a Lehockí. Sobášmi sa však majetky postupne veľmi rozdrobili.[15]

 

Obec sa v dobových dokumentoch spomína v roku 1439 ako Gerova Lucska, v roku 1598 ako Mogyssova Lwchka, v roku 1773 ako Mois Lučka a v roku 1808 ako Moyssowa Lúčka.

Mojšova Lúčka patrila do varínskej farnosti, po roku 1788 potom pod farnosť v Strečne.[16]

 

Komasácia, teda sceľovanie pozemkov, prebehla v obci v roku 1884, kedy zástupcovia obce na čele s richtárom Alojzom Mausom oznámili pozemkovej vrchnosti, že Lamošovci predali tunajšie majetky Gombárovcom. Dohoda o pôde a pasienkoch medzi zemepánmi a poddanými bola spísaná až v roku 1886 a spomínajú sa v nej zeme Nivky, Knazka, Lazy, Lán, Zadiel, Medzi potoky, Kopaničky, Pri mlyne a iné. Na dokumente sú podpísaní obyvatelia Račaj, Hreus, Trpísek, Smida, Skvarna, Truseník, Haas, Martinec, Vršanský, Kubo, Remek, Maus, Solár, Zajusek, Danis, Minar, Trpiš, Martinko, Piroha, Kuchar, Zemiak a Balček.[17]

 

Miestna škola sa spomína v roku 1897, kedy ju pod vedením Jána Grňu navštevovalo 37 žiakov. O dva roky neskôr bolo žiakov už 43.[18] V posledných desaťročiach existencie pôvodnej obce bola základná škola pri budove kultúrneho domu.

V roku 1900 bola Mojšova Lúčka súčasťou Slúžnovského úradu v Žiline. Obec mala rozlohu 520 katastrálnych jutár a 330 obyvateľov, z ktorých bolo 192 slobodných, 124 vydatých a ženatých a 14 bolo vdov a vdovcov. Slovákov bolo 322, Nemcov 8, čítať a písať vedelo 85 osôb, z toho 1 aj po maďarsky. Katolíkov bolo 320, Židov 9 a 1 obyvateľ bol evanjelik. Kamenných alebo tehlových domov bolo v tom čase v obci 7, hlinené 2 a drevených bolo 45.[19]

Zo štatistík vyplýva, že v obci žilo v roku 1910 v 55 domoch 361 obyvateľov, v roku 1921 ich v 57 domoch bolo 343 a v roku 1930 v 70 domoch už 378. V roku 1940 žilo v 74. domoch 408 obyvateľov, z čoho 401 bolo slovenskej národnosti.[20]

 

Po vzniku Československej republiky bolo istý čas zachované územnosprávne členenie z obdobia Uhorska. Žilinský okres i Mojšova Lúčka tak bola i naďalej súčasťou Trenčianskej župy a slúžnovského úradu v Žiline. Príslušný notársky úrad pre obec bol v Rosine. V roku 1923 bola vytvorená Považská župa so sídlom v Martine, v rámci ktorej vznikol aj okresný úrad v Žiline. Už v roku 1928 však bolo zavedené krajinské zriadenie a Považská župa zanikla.[21] Mojšova Lúčka patrila do pôsobnosti žandárskej stanice vo Višňovom, ktorá bola v roku 1926 preložená do Strečna.[22]

 

Povojnová bieda a následná hospodárska kríza nútila mnohých obyvateľov odchádzať za prácou. Časť sa zamestnala v žilinských továrňach – v celulózke, súkenke, Hungárii, v stavebných firmách, pílach a pod. Väčšinu obyvateľov tvorili sezónni poľnohospodárski robotníci, ktorí na jar odchádzali za prácou na juh Slovenska, na Moravu, do Čiech, Rakúska, Dalmácie, Nemecka či Francúzska. Notárske úrady evidovali počty nezamestnaných poľnohospodárskych robotníkov, ktorých v roku 1924 bolo v Mojšovej Lúčke 15 a v roku 1926 19.[23]

 

V roku 1920 bolo pre hladujúcich v obci vyčlenených po 75 kg varovej aj chlebovej múky. Z dôvodu neúrody v roku 1924 tu bolo biede a hladu vystavených 15 rodín a 52 osôb.[24] Ďalšie utrpenie a škody priniesla povodeň z 2. a 3. augusta 1925, ktorá zaplavením 16 katastrálnych jutár pôdy zničila časť tamojšej úrody. Veľká voda vtedy strhla breh na pasienkoch a podmyla pozemky pri ceste. Obec vyčíslila škody na 11 430 Kčs a okresný úrad v Žiline kvôli tomu poskytol pomoc 26 obyvateľom v sume 2 331 Kčs.[25]

 

Z viacerých významných investícií stojí za zmienku napríklad elektrifikácia obce a vybudovanie kompy na Váhu do Mojša v roku 1927. V školskom roku 1926/27 bolo v Mojšovej Lúčke 56 školopovinných detí. Počas ošacovacej akcie chudobných detí v roku 1933 bola poskytnutá pomoc 6 deťom z obce. V roku 1939 prebiehala mliečna akcia, kedy boli podporené aj 4 deti z Mojšovej Lúčky.[26] Z neskoršieho obdobia bolo významnou udalosťou dokončenie novej hlavnej cesty v roku s mostom ponad okraj obce, ktorá odviedla dopravu mimo intravilán.

 

Nezastupiteľnú úlohu po dlhé desaťročia v obci zastával hasičský zbor, ktorý organizoval tanečné zábavy a divadelné predstavenia, z výťažku ktorých nakupoval potrebnú výstroj. Zakladajúcimi členmi HZ v obci boli Jaroslav Vrkoč, Adam Funtík, Ján Hlávka, Juraj a Štefan Piroha, Martin Vršanský, Jozef Hláčik, Jozef Škvarna, Štefan Kuba, František Kajsík, František Trpiš, Félix a Jozef Milo a Ján Hreus. Pri zakladaní spolku pomáhal aj Štefan Zvarík, pričom iniciátorom vzniku bol učiteľ Jaroslav Vrkoč, ktorý sa stal prvým veliteľom zboru.[27]

 

Po Mníchovskom diktáte (1938) boli na Slovensku vytvorené hliadky civilnej protileteckej obrany a jej veliteľom v obci bol učiteľ a správca Jaroslav Vrkoč.[28]

 

Počas 2. svetovej vojny boli povinné kontingenty, ktoré pre Mojšovu Lúčku predstavovali 340 kg raže, 530 kg jačmeňa a 60 kg ovsa.[29]

K mestu Žilina bola obec pripojená v roku 1980.

 

Po začatí výstavby vodného diela (1994) bola nová obec postupne vystavaná za cestou I/18, kde boli v rokoch 1997 – 1998 presídlení obyvatelia zatopenej časti Mojšovej Lúčky.[30] Z pôvodnej starej zástavby v mestskej časti Mojšova Lúčka zostalo stáť blízko vodného diela len niekoľko domov a kaplnka (bývalá zvonica). Zachoval sa aj cintorín a dom smútku. V prevádzke zostalo aj poľnohospodárske družstvo, „kafiléria“, či HYZA. Miestna časť Hruštiny, ktorá patrila do katastra Žiliny, zanikla úplne. Pamiatkou na ňu zostala len malá prícestná kaplnka na Šibeniciach.

 

Napustením vodnej nádrže a zaplavením územia bývalej obce sa skončila jedna a začala úplne nová etapa „života“ Mojšovej Lúčky.

(z dostupných zdrojov spracoval Peter Grňa)

 

---

[1] ŠIMKO, Peter: Cestná doprava na Hornom Považí v Stredoveku, In: Vlastivedný zborník Považia XXVII. Považské múzeum Žilina. 2015. s. 80.
[2] Šimko, s. 81.
[3] MORAVČÍK, Jozef: Najstaršie osídlenie obcí v okolí Vodného diela Žilina od staršej doby kamennej po stredovek, In: Vlastivedný zborník Považia XX. Považské múzeum Žilina. 2000. s. 128.
[4] Tamže, s. 131.
[5] Múza, časopis Považského múzea v Žiline, dostupné online: https://pmza.sk/muza1-2018-1/muza-1-2018-1.html
[6] STEINHÜBEL, Ján. Veľká Morava a slovanský svet. Prvé. vyd. Bratislava : Veda, 2024. 294 s. ISBN 978-80-224-2065-5. Kapitola Premena kniežatstiev na hradské komitáty, s. 221 – 222.
[7] KURUCÁROVÁ, Jana: Vodné dielo Žilina – historický vývoj, osídlenie a vývoj za feudalizmu. In: Vlastivedný zborník Považia XX. Považské múzeum Žilina. 2000. s. 155.
[8] Tamže, s. 156 – 157.
[9] ŠIMKO, Peter: Cestná doprava na Hornom Považí v Stredoveku, In: Vlastivedný zborník Považia XXVII. Považské múzeum Žilina. 2015. s. 79.
[10] MARTINICKÝ, Miroslav: K dejinám obcí pripojených k mestu Žilina, In: Vlastivedný zborník Považia XXII. Považské múzeum Žilina. 2004. s. 12.
[11] Kurucárová, s. 158.
[12] Martinický, s. 12.
[13] MARTINICKÝ, Miroslav: K dejinám obcí pripojených k mestu Žilina, In: Vlastivedný zborník Považia XXII. Považské múzeum Žilina. 2004. s. 8.
[14] Tamže, s. 12.
[15] Tamže
[16] Tamže
[17] Kurucárová, s. 169.
[18] Tamže, s. 169.
[19] Tamže, s. 170.
[20] OKÁNIKOVÁ, Mária: Historický vývoj obcí zátopovej oblasti Vodného diela Žilina v rokoch 1918 – 1945. In: Vlastivedný zborník Považia XX. Považské múzeum Žilina. 2000. s. 187 – 188.
[21] Tamže, s. 180
[22] Tamže, s. 186
[23] Tamže, s. 182
[24] Tamže, s. 183
[25] Tamže, s. 184
[26] Tamže, s. 189
[27] Tamže, s. 191
[28] Tamže, s. 185
[29] Tamže, s. 192
[30] Martinický, s. 12